utorok 11. januára 2022

O zabúdaní

 Poprosil ma,

aby som 

na neho

nikdy

nezabudla. 


Ako by som mu

mohla 

nevyhovieť?


Myslela som, 

že všetko,

čo sme zažili,

ostane so mnou

už na veky vekov.


Zrnká spomienok,

s ktorými vytvorím

nové lesy.


Ale moja myseľ

nechala všetko 

plynúť.


Nepamätám si

 vône

zvuk smiechu

tón hlasu

ani krivku šije. 


Myslela som,

že tvorím 

budúcnosť

a na koniec

som vytvorila

 minulosť. 


Zabudnutý prach

rozptýlený vo svete. 




...


Po rokoch sa

zo zrniek

 stali

nenápadné

semiačka. 


A tie začali

klíčiť

hlboko vo mne.


---


Vznikajú

nové druhy 

kvetín

a stromov,

ktorých názov nepoznám

a pôvod je dávno zabudnutý. 


Ich korene sú však

hlboko

 v mojom podvedomí

.

.

.

a koruny

prerastajú

 do večnosti

mojej duše. 


pondelok 20. septembra 2021

no vidíte



vidím

tam ľudí

mäkké oči,

jemné pohľady


vidím 

vás,

hovorím

 im


...


vidím,

že vás niečo trápi


áno,

chcem vás 

počúvať 


poďme sa

o tom

konečne 

úprimne

porozprávať


vidím,

že ste krásni


áno,

 aj s ryhou na stehne


tá už nezmizne

veru tak 

už je vaša



vidím,

že si neveríte


áno,

rozumiem

že cítite

zraniteľnosť


poďte ku mne

dovediem vás domov

podelím sa o misky

aj miesto na oddych


vidím,

že sa cítite sami


áno,

ľudia odchádzajú

a noví zabudli prísť

tak to vyzerá, však?


ale teraz 

sme spolu


vidím,

že túžite po dotyku


áno,

chcem vás objať


poďte

na moju

hruď


no tak,

no tak, 

to bude dobre


vidíte?

.

.

.


som tu

pre vás

- o mňa sa môžete

vždy oprieť 



nakoniec si aj tak uvedomím,

že nevidím ľudí takých, 

akí sú naozaj 


vidím ich iba takých,

aká som ja sama


---


 

utorok 20. apríla 2021

vedieť padnúť


Poznáte ten pocit

hlboko v srdci

keď viete

že čoskoro

spadnete?


Šepkajú vám to stromy

donesie vám to vietor

rieka túto správu

rozbíja o skaly. 


Stojíte nad priepasťou,

ktorú okrem vás

nikto nevidí.

 

Bojíte sa

čo i len pozrieť dole.

Cítite studený vzduch.

 

Ešte nie je čas.

Ale čoskoro.

Už sa to 

blíži.

 

Teraz.

.

.

.


A niekde hlboko vo vás

 sa  ozve nenápadný hlas

že po tom všetkom

čo ste si zažili

vy predsa 

viete ako

 padať.

 

Pretože vedieť padnúť

 je umenie

voľný pád dole 

ľahučký ako pierko

 ktoré sa nevznesie 

---

padanie oslobodzuje

vzduch sa naberá do pľúc.

 

P

á

d

.

---


Toto je moment

ktorý rozhodne o všetkom

.


Toto je moment

 ktorý vás naučí

vidieť krásu

dýchať

kričať

čakať

veriť

a padnúť až na dno

.


Toto je moment

 ktorý vás naučí

nebáť sa

zostať silní

a objaviť 

nové cesty

nahor

.


Toto je jediný moment

ktorý vás učí

spoznať

tú hĺbku

 vo vás.

 .

Nebojte sa.

Už to viete.


Viete, ako máte 

spadnúť tak

aby ste

 



znovu 

povstali 

oveľa silnejší 

.

Vychutnajte si to naplno

Vy viete padať. Zvládnete to.

...


piatok 28. augusta 2020

Zastávka medzi svetmi | O životných voľbách

 

„Dobrý deň, pane. Môžem si prisadnúť?“

Samozrejme, nech sa páči, pani.

„Ďakujem. Dnes je všetko tak strašne biele, však? Ešte aj obloha zbelela.“

Aj motýle z pšeničných polí sú biele. Také krehké, priesvitné.

„Pravdu máte, pane. Lode prišli do prístavu o 16:45 tak ako vždy. Všetky úplne belasé.“

Duchovia sa museli potešiť. Keď je svet mliečny, sú najradšej.

„Áno, dnes sa vytratili úplne všetky farby.“

Ja mám také dni rád.

„Preto ma prekvapujú vaše vlasy, pane. Čierne sťa havran, veľmi výrazné.“

Aj vaša červená sukňa je veľmi zreteľná. Pristane vám, aspoň trochu farby vo svete.

„Ďakujem. Čakáte?“

Čakám.

„To je dobre. Aj ja čakám, ale len chvíľku. Chystám sa na krátky výlet na druhý breh. Na čo čakáte vy?“

Moje dieťatko príde.

„To je krásne. Určite sa tešíte.“

To áno.

„Aj keď tak nevyzeráte...“

Aha, pozrite. Tam v diaľke. 17:00, prichádzajú kone. Na minútu presne.

„Pravdu máte. Dnes sú mimoriadne krásne. Snehobiele.“

To je dobré znamenie.

„A už viete, ako príde vaše dieťatko? Loďou?“

Vlakom.

„Ach, utešené, veď dieťatká milujú vlaky. Kedy presne? 19:15?“

17:30.

„Ale...ach.“

Ja viem.

„To je mi to ľúto.“

Neviem inak.

„Musí to byť ťažké pre vás.“

.

.

.

17:20. Dieťatko príde každú chvíľu. Zdá sa mi, že aj vietor sa zdvihol.

„Veru. Motýle z pšeničných polí odfúklo.“

Chcem mu ukázať lietadlá. Vždy snívalo o lietadlách. Ešte nikdy ich nevidelo.

„Rozumiem. Lietadlá sú majestátne, nadchnú azda každú dušu. Kričala som od šťastia a skákala po poliach, keď som uvidela svoje prvé.“ 

Snívam o našom spoločnom lete. Ako ho nežne chytím za ruku, nadvihnem, nech sa pozrie z okna. Uvidí svety z výšky a určite sa zasmeje. Moje dieťatko sa veľa smialo.

"To je krásne."

Teším sa na jeho smiech. Dal by som všetko pre to, počuť ho ešte raz. Malo smiech ako zvonkohra.

„Tak veľmi by som vám to dopriala. Ako dlho čakáte?“

Na tom nezáleží. Cítim hlboko vo svojom srdci, že dnešok je iný. Dnes naozaj príde.

"Ale..." 

Myslím, že už počujem prichádzať vlak. Počujete to aj vy?

"Pane...Nič nepočuť."

.

.

.

.

.

„Môj čas nadišiel, pane. Čoskoro bude 18:00, čaká ma loď.“

Ponáhľajte sa, tu predsa nikdy nič nemešká. Tak ako sľúbili. Všetko včas.

„Nechcete ísť so mnou? Na druhom brehu majú múzeum nádherných lietadiel.“

Nemôžem, sľúbil som dieťatku. 17:30. Bude sa báť, keď príde a nikto tu pre neho nebude. Dopustiť, aby vystúpilo na prázdnej zastávke? To nemôžem.

„Dokedy chcete čakať?“

Dokedy sa moje dieťatko nevráti. Musím tu byť.

„Ale... Rozumiem. Mrzí ma to.“

Nemusí vás to mrzieť, ctihodná pani. Vybral som si. Ďakujem za spoločnosť.

„Potešenie na mojej strane. Nech vám čakanie rýchlo plynie.“

Prisadnite si aj nabudúce. Budem tu.

„Ja viem, pane. Ja viem, že budete.“

.

.

.

.

.

Tam, kde sú všetky príchody a odchody presne dané, je len jediný zapísaný spoj, ktorý nikdy nepríde.

Nosí duše, ktoré sa nemôžu vrátiť, bezohľadu na to, ako veľmi chceme. 

Vlak 17:30.

 


 

 

nedeľa 28. júna 2020

po rozchode

Nakoniec som zistila
že telá sú len telá
 že sa až tak nelíšia
a jeho telo ležalo na mojom
ja som ho objímala okolo krku
jeho dych na mojich pleciach.

Nevedela som rozlíšiť
koho objímam
cudzí a či blízky
pretože telá sú len telá
všetky sú si trochu podobné
a nakoniec na nich asi ani
 až tak veľmi nezáleží.


V ten moment
som vedela,
milovať 
telá nestačí.

V ten moment
som vedela, 
po rokoch 
som  slobodná.
Konečne.







nedeľa 26. apríla 2020

Domov

Chcem nasledovať
svoju dušu.

Dokáže ma zaviesť
na miesta,
z ktorých môžem
tvoriť domov.



Tak začnem písať
nekonečný príbeh
plný hudby a tanca,
šťastia a zármutku,
láskavostí a pohladení.

Budem pestovať kvety
 počúvať vtáky čvirikať,
 sladiť medom,
zbierať bylinky,
usmievať sa na slnko
a spievať pod hviezdami.

Budem driemať na záhrade
a hrabať sa vo vlhkej hline.

Stískať vysmiate deti
a piecť tvarohové šišky.

Hrať sa s priateľmi
 a zaspávať v tichom objatí.

Budem sa smiať
a budem plakať.

Utkám si život plný citu,
teplých večerov
 a drobných radostí.

A keď môj domov zanikne,
začnem vytvárať ďalší.
Trpezlivo ho budem
budovať na veky vekov,


pretože bezohľadu na to,
čo sa stane,
moja duša nepotrebuje
konkrétne steny,
ale navždy bude
nasledovať
ten pocit,
ktorý hovorí -

som 
doma.


utorok 21. januára 2020

loved



love has suddenly met me
i smiled but chose to flee


love has patiently waited there
i smiled but tried not to care

love has gently touched my skin
i smiled but didn´t let in


love has been nothing but kind
i smiled but turned the eye blind

-
 without any warning
one december morning
-

my awoken soul has spoken
love has suddenly won

love has knocked on my door
i smiled and finally opened.