„Dobrý deň, pane.
Môžem si prisadnúť?“
Samozrejme, nech
sa páči, pani.
„Ďakujem. Dnes
je všetko tak strašne biele, však? Ešte
aj obloha zbelela.“
Aj motýle z pšeničných polí sú biele. Také krehké, priesvitné.
„Pravdu máte,
pane. Lode prišli do prístavu o 16:45 tak ako vždy. Všetky úplne belasé.“
Duchovia sa
museli potešiť. Keď je svet mliečny, sú najradšej.
„Áno, dnes sa
vytratili úplne všetky farby.“
Ja mám také dni
rád.
„Preto ma
prekvapujú vaše vlasy, pane. Čierne sťa havran, veľmi výrazné.“
Aj vaša červená
sukňa je veľmi zreteľná. Pristane vám, aspoň trochu farby vo svete.
„Ďakujem. Čakáte?“
Čakám.
„To je dobre. Aj
ja čakám, ale len chvíľku. Chystám sa na krátky výlet na druhý breh. Na čo čakáte vy?“
Moje dieťatko
príde.
„To je krásne.
Určite sa tešíte.“
To áno.
„Aj keď tak
nevyzeráte...“
Aha, pozrite. Tam v diaľke. 17:00, prichádzajú kone. Na minútu presne.
„Pravdu máte.
Dnes sú mimoriadne krásne. Snehobiele.“
To je dobré
znamenie.
„A už viete,
ako príde vaše dieťatko? Loďou?“
Vlakom.
„Ach, utešené, veď
dieťatká milujú vlaky. Kedy presne? 19:15?“
17:30.
„Ale...ach.“
Ja viem.
„To je mi to
ľúto.“
Neviem inak.
„Musí to byť
ťažké pre vás.“
.
.
.
17:20. Dieťatko príde
každú chvíľu. Zdá sa mi, že aj vietor sa zdvihol.
„Veru. Motýle z pšeničných polí odfúklo.“
Chcem mu ukázať
lietadlá. Vždy snívalo o lietadlách. Ešte nikdy ich nevidelo.
„Rozumiem. Lietadlá sú majestátne, nadchnú azda každú dušu. Kričala som od šťastia a skákala po poliach, keď som uvidela svoje prvé.“
Snívam o našom spoločnom lete. Ako ho nežne chytím za ruku, nadvihnem, nech sa pozrie z okna. Uvidí svety z výšky a určite sa zasmeje. Moje dieťatko sa veľa smialo.
"To je krásne."
Teším sa na jeho
smiech. Dal by som všetko pre to, počuť ho ešte raz. Malo smiech ako zvonkohra.
„Tak veľmi by som vám to dopriala. Ako dlho čakáte?“
Na tom nezáleží. Cítim hlboko vo svojom srdci, že dnešok je iný. Dnes
naozaj príde.
"Ale..."
Myslím, že už počujem prichádzať vlak. Počujete to aj vy?
"Pane...Nič nepočuť."
.
.
.
.
.
„Môj čas nadišiel,
pane. Čoskoro bude 18:00, čaká ma loď.“
Ponáhľajte sa, tu predsa nikdy nič nemešká. Tak ako sľúbili. Všetko včas.
„Nechcete ísť so
mnou? Na druhom brehu majú múzeum nádherných lietadiel.“
Nemôžem, sľúbil
som dieťatku. 17:30. Bude sa báť, keď príde a nikto tu pre neho nebude. Dopustiť, aby vystúpilo na prázdnej zastávke? To nemôžem.
„Dokedy chcete čakať?“
Dokedy sa moje
dieťatko nevráti. Musím tu byť.
„Ale... Rozumiem. Mrzí ma to.“
Nemusí vás to
mrzieť, ctihodná pani. Vybral som si. Ďakujem za spoločnosť.
„Potešenie na
mojej strane. Nech vám čakanie rýchlo plynie.“
Prisadnite si aj
nabudúce. Budem tu.
„Ja viem, pane. Ja
viem, že budete.“
.
.
.
.
.
Tam, kde sú
všetky príchody a odchody presne dané, je len jediný zapísaný spoj, ktorý nikdy nepríde.
Nosí
duše, ktoré sa nemôžu vrátiť, bezohľadu na to, ako veľmi chceme.
Vlak 17:30.